Tak ako? Vstúpili ste do nového roka celé vynovené? So životnými zmenami a plánmi, ktoré z vás nie neskôr ako v marci urobia fungeľ nové bytosti? Ja teda nie. Nikdy som ten humbuk okolo oslavy nového roka a zmien, ktoré prinesie, nepochopila. Ako mám oslavovať niečo, z čoho som nevidela ešte ani trailer?! Ja som do nového roka vstúpila bez akýchkoľvek zmien: v starom pyžame, so starými dobrými chipsami, slimkou a Hubertom. Nie chlapom, ale chlastom. Si nebudem predsa vo svojom veku spôsobovať žiadne stresy. A depresie. Aby som sa v polovici januára vynervila, že som ešte neschudla plánovaných päť kíl, stále fajčím a slovo meditácia si pletiem so slovom medikácia. Ak budem chcieť niečo na sebe zmeniť, urobím to napríklad trinásteho mája, alebo štvrtého septembra a nie prvého januára, keď som schopná maximálne tak odniesť vypité fľašky do kontajnera na sklo. Stále v tom starom pyžame. Ale ja sa meniť nechcem.
Vôbec nemám v pláne začať viac cvičiť. Už teraz som ucvičená jak rumunské gymnastky pred olympiádou. Tak blbé nápady môžu mať dvadsiatničky a nie žena po štyridsiatke. Akože kedy asi by som do svojho existujúceho cvičiaceho plánu ešte mala zaradiť spinning, alebo cross-fit? Cítim sa ako Slafkovský vydraftovaný do NHL, keď stihnem aspoň raz do týždňa precvičiť svaly „tam dole“ a aj „tam hore“. Neviete, o čom točím? Tak mi nehovorte, že som jediná žena po štyridsiatke, ktorá pri kýchaní nevie, či si má dávať ruku pred ústa, alebo medzi nohy! Kašlem vám na spevnené brušné svaly, ja už spevňujem len svaly panvového dna. (Pôvodne som chcela napísať „kýcham vám na brušáky“, ale nebudem si sama sebe privolávať žiadne „situácie“.) A Kegelove cviky ešte prekladám tvárovou jogou. Zvláštne, že do štyridsiatky som o gravitácii ani nepočula. Po štyridsiatke sa učím robím stojky, aby sa „to“ vyliate prelialo naspäť, kde „to“ bolo. Keď som minule s kamarátkinou dcérou vyfarbovala omaľovánky, jednej princeznej som tvár vymaľovala až za dolnú čiaru. „Čo to je, teta?“ „To je zlyhanie celého kozmetického priemyslu, moja zlatá.“
S diétami na mňa ani nechoďte. Prvého januára som si dala tlačenku. Najďalej ako som schopná zájsť v tomto smere je, že balíček zemiakových lupienkov mám už len jedenkrát do mesiaca. Ešte pred štyridsiatkou som mala jeden denne. To je tak maximum, čo dokážem, keď sa povie diéta. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som to nikdy neskúsila. Moja najobľúbenejšia bola „Chardonnay diéta“, celý deň nič len biele víno a hneď som bola ľahšia o päťsto korún. Tým pádom som plynule prešla do diéty „Nežerem, do konca mesiaca mám už len dve stovky“. Najefektívnejšia diéta v mojom veku je horúčka 39,5. Len vtedy meracie zariadenie v mojej domácnosti ukazuje číslo, ktoré sa blíži k ideálnej konfekčnej veľkosti. Ak sme to, čo jeme, tak dnes som napríklad hermelínový chlebíček a zajtra kebab. Ja teda žiadnu vychrtlú kravu jesť nebudem. Ešte by som sa, chráňbože, na jednu z nich premenila.
Na chvíľu som sa zamyslela, či by som nemala žiť viac eko a produkovať menej uhlíkovej stopy. Začala som dobre, sadla som do vlaku Kysak – Praha. Ale keď nás v Poprade nechali o pol noci stáť štyri hodiny a do Prahy som z východu prišla za šestnásť a pol hodiny, a to som fakt nelyžovala medzi tým na Štrbskom, vynadala som si za blbé nápady, a ak by mi niekto na cestu z domu ponúkol hoci aj stíhačku, beriem! Aj s rizikom, že tam nebudú spolucestujúci nabalení z domu rezňami a salónkami a úplne čírou náhodou tiež s fľašou vodky, ktorá brutálne pasovala k pomarančovému džúsu od Regiojetu. Tá vodka bola ináč zelená. Takže ekologicky som sa akurát tak schlastala.
Nemením na sebe nič! A už vôbec nie prvého januára. Možno sa nedožijem stovky, ale to pravdepodobne ani tá kostnatá vystresovaná fitneska so špenátovým smoothiem v ruke. Jedlo mám rada, víno mi chutí, slimky sa krásne vynímajú v mojich prstoch s dokonalou manikúrou. Je mi so sebou dobre, tak ako som. Takže na zdravie, mňam a na desať sekúnd zatiahnuť svaly tam, kde slnko nikdy nezasvieti!
#MiNejakýSilvesterNebudeDiktovaťŽeSaMámZmeniť #MňaZmeníJedineMaryshka Foto: #Wineatte