Viac ako polovicu svojho doterajšieho života som strávila v škole. A furt som blbá! Musím sa však na to pozerať tak, že ešte vždy je pre mňa pomer „roky strávené v škole“ verzus „roky odžité“ priaznivý. Zatiaľ som stále iba a len blbá. Ale ak sa ten pomer preklopí a ja budem mať odžité viac, ako som strávila v škole, budem nielen blbá, ale už aj stará. Je vám jasné, že ak by sa mňa spýtal Mefistofeles, či chcem byť mladá, alebo múdra, určite by som nezomrela ako Marie Curie Sklodowská. Lenže pomaly sa dostávam do veku, v ktorom už mladou tváričkou veľa vody nenamútim a na oslňovanie okolia by mali nastúpiť vedomosti. A tu sa mi môj každodenný život začína trošku komplikovať – neoslňujem. A navyše si hovorím, čo ma to v tej škole učili za blbosti?!

Na matematike sa odo mňa očakávalo vypočítať, kedy sa vlak, ktorý vyrazí z bodu A určitou rýchlosťou, stretne s vlakom, ktorý vyrazí z bodu B inou rýchlosťou. Akože na čo toto bolo dobré? Aby sme vypočítali, kedy si rušňovodiči niekde v Margecanoch môžu tľapnúť „high five“ z okienka, alebo čo? Alebo sprievodcovia prehodili nedojedené rezne z reštauračného vozňa z jedného do druhého vlaku? Šak keď chcem vedieť, kedy sa stretnú, dvihnem mobil, poviem, že som práve vyrazila z Kysaku, a tým pádom budem približne o tri dni v Prahe. Tieto matematické úlohy boli úplne na prd, pretože som ešte nezažila cestu, na ktorej by vlak nemeškal minimálne hodinu a pol. Takže všetky správne výpočty boli vlastne nesprávne. A poprosila by som, v mene chudákov, ktorí z nich dostali päťku, pretože im vyšlo číslo o tri hodiny väčšie, aby im všetky možné české, slovenské aj regiojetové dráhy poslali oficiálne ospravedlnenie, pretože oni jediní to už vtedy vypočítali správne.

SI, Medzinárodná sústava jednotiek, a na čo mi toto je do života? A ešte so všetkými tými šialenými gréckymi predponami? Keď v každom druhom recepte na varenie je napísané „pridajte podľa potreby, okoreníme podľa chuti“. Jak podľa chuti? Jak podľa potreby? Potrebujem, aby to chutilo, asi tak. Učila som sa nano, mikro, mega, tera a je mi to k ničomu, pretože podľa takto napísaného receptu to odo mňa určite jedlé nebude. Ale je to aj moja hlúposť. Už stokrát som si povedala, že recept, ktorý začína vetou „oddelíme bielko od žĺtka“, ani nebudem ďalej čítať. Do šialenstva ma dostáva aj „desať deka tresky“. Z toho som furt jeleň, že koľko to je. Tak predsa normálne poviem: „Prosím si sto gramov.“ Aj tak dostanem skoro pol kila, dokúpim ešte ďalšie tri rožky, lebo šak pôvodne som to chcela jesť len tri dni, ale očividne budem celý týždeň a všetci sme spokojní. V Čechách napríklad vôbec nefungujú dĺžkové jednotky, tu je proste všetko „číslo“. „Syn v létě povyrostl o deset čísel. Aby se ti tady vešla skříň, chybí ti deset čísel.“ Akých čísiel? Cirkusových, posteľových, čí nepárnych? SI sústava v Čechách je jednoducho: „Změř SI to, vole.“

Ďalšia perla je stupnica tvrdosti kameňa. Koľkokrát som to použila v živote? Ani raz! K diamantu som sa najbližšie dostala, keď Tom Cruise v Mission Impossible rezal sklo po mrakodrapoch od Londýna po Dubaj. A ani na tom ľavom prstenníku ho pravdepodobne nikdy nebudem mať. Aj tak by som ho použila maximálne tak na otvorenie sklenenej fľaše od Chardonnay. Zo štyroch japonských ostrovov som potrebovala v živote vedieť len jeden a to ten, z ktorého sa varí polievka Hokkaido. Že najväčší Čech bol Karel IV. a nie tretí, alebo piaty viem len preto, že slovo „štvrtý“ v jeho mene má určite iba kvôli tomu, že mal štyri manželky. Vedieť šplhať po tyči mi bolo presne tak potrebné do života ako odbehnúť tisíc päťstovku pod sedem minút. Napadlo niekomu, že toto je normálne výcvik pre vykrádačov bytov? Vyšplhať, nabrať a utekať. A my sme za to dostávali jednotky? Číslo „pí“ na mňa ani nevyťahujte, pretože to sa mi spája so slovami s „ä“, kde by som okamžite zaradila vedľa bábä, žriebä, holúbä aj „čo ti jebä“.

Určite nie som sympatizant občianskeho združenia „Na čo chodiť do školy, keď desiatu môžem zjesť aj doma“, ale ak by som niektoré veci nikdy nepočula, nemusela a neabsolvovala, asi by mi to ani nechýbalo. Zas na druhej strane vedieť, že Jacques Prévert a Ivan Krasko napísali krásne básne je celkom fajn. Život aj tak nejde podľa žiadneho vzorca, výpočtu, ani poučky a napriek tomu ma naučil veci, na ktoré síce nemám diplom, ale bez nich by som si ho dnes len ťažko mohla užívať. Niekedy s hlavou, inokedy zas s nohami v oblakoch. Škola ma pripravila na živobytie, život na bytie.

#NieLenZkníh #AleAjZoŽivota Foto: #Wineatte