Existuje kniha „Matky hovoria najväčšie pochabosti“, je to bestseller. Mám ju doma. Aj tú knihu, aj tú matku. Vážne si myslím, že náš byt musel byť prešpikovaný odpočúvacími zariadeniami, pretože čo veta, to moment z môjho detstva. „Zavri ústa a jedz. Pozri sa, čo máš na chrbte. Vezmi si čisté gate, čo ak by ťa zrazilo auto.“ a podobné perly u nás doma padali častejšie ako moja sánka od úžasu nad ďalším zvýšením cien bytov v Prahe. A keďže sa táto kniha dobre predávala a ja sa prácou v kancelárii k bytu na Vinohradoch nikdy nedopracujem, asi je na čase tiež vydať nejaký bestseller, ktorý mi zarobí milióny. Myslím, že kniha s názvom „Muži hovoria najväčšie hlúposti“ je môj prvý krok k výhľadu na Riegrove sady a Hradčany. Zatiaľ som spísala nasledovné, ale kľudne pošlite aj vy svoje, za odmenu vás pozvem ku mne do nového bytu. Na brigádu na umývanie okien a grafity na múre.

Nájsť v dnešnej dobe nejakého slušného fajčiara medzi všetkými bio eko skoro-chlapmi je komplikovanejšie ako na križovatke bez označenia hlavnej cesty prísť na to, či mám prednosť ja, lebo prichádzam sprava, alebo to druhé auto, pretože odbočujem doľava, a tým pádom musím dať prednosť všetkým autám. Vtedy sťahujem okienko a vyriešim to verbálne: „Môžem?“. Ale podarilo sa mi to a nejaký čas som pri kúpeľňovom okne vypaľovala zobák s celkom milým fajčiarom. Jemu však nerobilo problém tu a tam odklepnúť popol do vane! On ani brvou nemihol a mne išli oči na vrch hlavy ako kocúrovi v Tom a Jerry, keď mu pasca scvakla chvost. „Čo sa tváriš? Veď popol sa používa na leštenie.“ Akože pravdu mal, to zas nie, že nie, ale sprchovala som sa radšej doma. Mať popol na hlave, to zvládnem, ale mať ho vertikálne o pár centimetrov nižšie skutočne netúžim.

Ja viem, že sa žena nemá snažiť muža prerobiť, ale keď vidíte, že jeho vlasy potrebovali ostrihať už pred novembrovou revolúciou, tak predsa je úplne normálne, že ho na to upozorníte. Viete už, že povedať: „Máš ich dlhé, ostrihaj ich,“ úplne použiť nemôžete, pretože keď ste to naposledy spomenuli pri pohľade na jeho nechty, odpoveď bola: „No a?! Ty môžeš mať dlhé nechty a ja nie?“ Okej, kámo, a tento mesiac si dáš francúzsku manikúru, alebo gél lak? Takže skúsite niečo ako: „Tebe by tak pristali krátke nagélované vlasy.“ Na čo sa dozviete niečo, čo si všetci myslia, ale málokto to v dnešnej prekorektnej dobe povie: „Chcete pracovať ako chlapi, chcete zarábať ako chlapi, chcete žiť ako chlapi, ale z nás chcete urobiť ženy.“ Síce nie som Maková Panenka, ale v tomto prípade „Adios, Rumjacs!“ už mi prilieta Motýľ Emanuel. V krásnom sáčku a so zastrihnutým obočím.

Drahokamy väčšie ako diamant Koh-I-Noor v korune anglickej kráľovnej z nich padajú pri šoférovaní. „Prečo ideš na červenú?“ „Lebo je to krajšia farba.“ Koľko bodov dostal za toto v autoškole neviem, odo mňa žiaden a na ďalšej križovatke som si vystúpila. Alebo ich nekonečný boj s akoukoľvek navigáciu a hlavne s tou, ktorá ja nahovorená ženským hlasom. Neexistuje, aby im nejaká estrogénová bytosť radila, ako majú šoférovať. Takže sme na kruháku neodbočili na druhom výjazde, ale dali sme si ho celý ešte raz, aby sa naozaj presvedčil, že inštrukcie boli správne. „Vždy som si chcel vyskúšať scénu z filmu Žandár zo Saint Tropez, v ktorej sa dookola točili na kruhovom objazde.“ Tak to ti zo srdca gratulujem, myslím si však, že ďalší diel s názvom „Žandár sa žení“ už nezažiješ. Minimálne so mnou.

Keď mi slnko vyťahalo pehy namiesto komplimentu ako mi svedčia a aká som v nich roztomilá, mi bolo povedané, že teda nech sa nehnevám, ale táto informácia mu na začiatku nebola poskytnutá. Ešteže som sa už trošku vyžrala a už sa tam nezmestím, ale z tónu jeho hlasu som mala pocit, že ma ide vrátiť a to rovno do baby-boxu. Keď sme oslavovali mesačné výročie vzdychol si, že by mal za „toto“ dostať Nobelovu cenu mieru. Tak ak ty cenu za mier, tak ja potom za chémiu. Že sa mi podarilo nejakú medzi nami dvoma vôbec objaviť a udržať. A keď som chcela vkročiť do jedného mestského parku, chytil ma za rukáv, či som sa nezbláznila, že kam to idem? Vraj, či nevidím, že psy majú zakázaný vstup? Nechápavo som na neho pozrela, pretože vidieť mňa s nejakým psom na vôdzke je asi tak pravdepodobne ako to, že paradajky kúpené v Tescu budú skutočne aj chutiť ako paradajky. „Nevidíš tam preškrtnutého psa? Kam ideš? Šak máš v ruke hot-dog.“

Ženy vraj rozprávajú dvakrát toľko ako muži. Ako vieme, je to hlavne kvôli tomu, že im musíme všetko zopakovať. Ale je to aj preto, že ženám sa počas rozprávania aktivuje v mozgu viacej mozgových buniek ako mužom. No je predsa jasné, že pri vyššie zmienených „múdrostiach“ nemohla byť práve v práci viac ako jedna mozgová bunka. A aj ona sa cítila v tom mužskom karfiole uloženom v mozgovej dutine osamotená ako fľaša Chardonnay u mňa v chladničke. Hovoriť je striebro a mlčať zlato. Čo vy na to, zlatíčka naše?

#TichoLieči #NoMámeTotoZaPotreby #ĎalšíCudzíJazyk Foto: #Wineatte