Pred pár dňami som si úplne náhodou prezerala svoje staré fotky. Ak sa vraj na nejakej párty začnú prezerať fotografie, znamená to, že je tam strašná nuda. Mohlo by to vyzerať, že moja súkromná párty o jednom hosťovi je zábavná asi ako šachové majstrovstvá na matfyze, keď namiesto podopierania baru v Dlouhej ulici si prezerám po večeroch fotky. Ale na moju obhajobu poviem, že som sa k zaprášenému albumu dostala, keď mi padol na hlavu pri tom, ako som sa hrabala po ibuprofen. Lebo šak čo si budeme, v mojom veku je to už takmer súčasť raňajok. A ružová farba pilule evidentne spôsobila aj to, že som pri pozeraní na seba samu od školáckeho veku až po dnešok videla všetko veselo.
Pretože je skutočne sranda vidieť sa na spoločnej fotke druhej bé celá happy, že za mnou stojí môj „frajer“, s ktorým sme sa samozrejme v triede nikdy nebavili, ale do schránky sme si po škole hádzali lístočky s odkazmi a na sebe mám sveter, aký som si poručila u tety, lebo presne také vypletala kamarátke jej mama a ja som chcela mať sveter ako Ivana. Som tam vysmiata od ucha k uchu jak Otík z Vesničko má středisková v kine. Neriešila som váhu, prsia, Gucci kabelky, ani debilov, ktorí si mylne myslia, že sú pre ženy dar od Boha, a pritom sú tridsiata piata cena v tombole na plese v Ubli. Rozumej: jedna gumička na stierač v aute. Nespárovateľní.
Prelistovala som sa k fotkám zo strednej a z výšky. A bavila som sa ďalej. Nemala som nič, ale cítila som sa ako kráľovná celého sveta. Na raňajky, obed aj večeru som jedla jogurt s bielym rožkom, pretože večer bolo nutné dovoliť si kúpiť aspoň dve deci vína. Zvyšných šesť nejak vždy pristálo na stole. Už v utorok som riešila, či mám na piatkovú diskotéku vypratý môj obľúbený top. Samozrejme ten, ktorý ani milimetrom nezakrýval kríže a obličky, pritom dnes bez perovej bundy a termoforu nevychádzam z domu, kým nie je vonku aspoň plus pätnásť a aj tak večer varím urologický čaj. Jediný čaj, ktorý som v tej dobe pila bol Tatranský a jedinú starosť, ktorú som mala bolo, aby som omylom ráno nedýchla do kahanu na labákoch, pretože by od alkoholických výparov vzbĺkla celá fakulta. Plakala som len, keď mi mama nechcela dovoliť piercing v nose, a keď som si peroxidom odfarbila ofinu, že som vyzerala ako spevák z Lunetiku. Je pravda, že kvôli obom by som plakala aj dnes. Na môj nos netreba ešte viac pútať pozornosť, postará sa o to sám a blond ofina by k môjmu čiernemu obočiu pasovala asi ako slivkový lekvár na pizzu. Ťažko si nejaký chlap objedná: „Una pizza s buchtou, per favore“. Ani jednu, ani druhú nechce mať doma predsa žiaden muž.
V tridsiatke som sa považovala za znalkyňu a nadšenú konzumentku života. Prvá práca – šialená, prvá výplata – číslo ok, ale núl málo, prvý podnájom – tú chyžu by nepredal ani Voštinár v Novom bývaní. V tridsiatke som začala pomaly variť, dovtedy som len jedla. Ale keď som sa nevošla do žiadnych šiat, lebo som sa cez leto vyžrala ako sumo bojovník a vdychovanie brucha nepomohlo, pretože sa mi vzápätí vyduli členky, vyšperkovala som svoje kulinárske schopnosti a bravúrne zvládla ryžu zo sáčku s tuniakom z konzervy. Krásne Kristove roky a vždy nejaký „Božský syn“ nablízku. „Je veľa povolaných, ale málo vyvolených.“ Žila som po kresťansky. Podľa evanjelia podľa Matúša, Lukáša, Stana, Mira, Andreja…
Ženy vraj chcú v desiatich rokoch bábiku Barbie, v dvadsiatich jej šaty a v štyridsiatich jej auto a dom. Neuráža ma to, myslím si, že je to čiastočne pravda. Vyvíjame sa. Dospievame. Zrejeme. Jeden deň som mladá a plná energie a druhý deň stišujem pri šoférovaní rádio, aby som lepšie videla. Keď sa pozerám na svoje staré fotky, pomyslím si, že len jedna jediná vec mohla byť ešte lepšia – dnes si hovorím, ako som pred tými x rokmi dobre vyzerala a ani som o tom netušila. Po štyridsiatke je to inak. Pozerám sa na svoje fotky, tie aktuálne, a hovorím si: „Vyzeráš dobre!“. Netuším to. Viem to. Dozrela som k tomu. Aj so širokým nosom, veľkým čelom a malými kozami. Nesmútim za minulosťou. Bolo to dobré, ale dobré bude aj ďalej. A utvrdzuje ma v tom aj navigácia v mojom aute. Ak idem náhodou okolo cintorína, ešte mi nehovorí „dorazili ste do svojej cieľovej destinácie“.
#ŽenaJeKrásnaVkaždomVeku #LenNiekedyOtomNetuší #UžViem Foto: #Wineatte