Normálne si myslím, že som normálna. Teda väčšinou času. Proste nepočujem v hlave žiadne rozhovory dvoch a viacerých osôb. Nemyslím si, že ma sused z druhého poschodia chce otráviť. Ani že som tajný agent pracujúci pre jej kráľovské veličenstvo. Šak hovorím, som normálna. Alebo žeby nakoniec až tak nie?
K zamysleniu ma nepriamo donútil jeden môj nočný návštevník. Keď sme dopozerali Winnetoua, Posledný výstrel, a on si tajne doutieral slzy, pretože Winnetou zomrel (Nekecám, fakt slzil. Tí Indiáni ich držia od detstva do smrti.), vypol televízor a pobrali sme sa spať. (Ja samozrejme dúfajúc, že Posledný výstrel od Karla Maya nebude posledný výstrel celého večera.) Teda, pobral sa on. Ja som musela televízor znovu zapnúť a vypnúť. Akože nemohla som to tak nechať. Winnetoua dávali na šiestom programe a ja televízor vypínam spôsobom, že vždy prepnem na jednotku a až potom ho vypnem. Keď sa ma „smútiaci-pozostalý-po-Apačovi“ spýtal, čo robím, došlo mi, že s týmto sa mu asi úplne nechcem chváliť. „Len kontrolujem, či ho nevzkriesili ako kedysi dávno Bobbyho v Dallase,“ narýchlo som sa snažila niečo vymyslieť. Poviem vám, vymyslela som peknú volovinu. Z Winnetoua sa srandy nerobia. Posledný výstrel na Nove bol pre ten večer skutočne posledný.
Analýza mojej vlastnej osoby neskončila pri spôsobe vypínania televízora. Na zastávke električky mi začalo tiecť z nosa. Najprv som poťahovala jemne, potom už jemne, ale častejšie a furt som nemohla nájsť vo vrecku hygienickú vreckovku. „Šaty s vlečkou, stříbrem vyšívané, ale princezna to není, jasný pane.” No není, není, lebo sopeľ mi už visel pomaly až k tej vlečke. Vreckovku som si vypýtala od pani stojacej vedľa a stále premýšľala, ako je možné, že tú prekliatu vec nemám. Bola tam. Vo vrecku. Ale v ľavom!!! A ja si nikdy, ale nikdy, nedávam vreckovku do ľavého vrecka. V tom mi to došlo! Ja nie som až taká normálna, ako som si myslela. Panika. Panebože, ja som šibnutá! Čo som hneď urobila? Nie, nešla som k psychoterapeutovi, ani som si neobjednala z Číny kufor Neurolu na ukľudnenie. Začala som si všímať ľudí v mojom okolí. V Samotároch mali pravdu: „To máš z toho života jakej vedeš! S jakejma lidma ty se stýkáš!“ Teda, ak je nie som úplne v poriadku, tak moji kamaráti nebudú normálni ani náhodou. Pozorovanie začalo. Čo iní skrývajú pod maskou?
Ľudia! Dozvedela som sa také veci, že môj telefónny zoznam asi zredukujem o pár desiatok čísiel. Nájsť normálneho človeka bez úchyliek je ťažšie ako tohto roku nájsť voľné lehátko v Chorvátsku na pláži. Povážte sami: Jana musí mať na šnúre na bielizeň štipce len jednej farby. Navyše, zvesí ju len vtedy, ak ju ide hneď žehliť. Žiadne odloženie na neskôr. Ak sa toto na mňa nalepí, tak bielizeň, ktorú zavesím v sobotu, tam bude plápolať jak večný oheň v kostole ešte v marci. Keď ide Iveta hodiť do poštovej schránky pohľadnicu, najprv na schránku zaklope. „Voľno,“ alebo „Ďalší, prosím,“ netuším, čo je správna odpoveď, aby pohľadnicu odoslala. Zuza nosí všade na dovolenky so sebou zrkadlo. V žiadnom inom sa podľa nej nenamaľuje tak dobre. Ak si ale myslíte, že ide o vreckovú verziu mini zrkadielka, ste mimo ako ja, keď hľadám svoje auto v podzemnej garáži nákupaku. Ona si so sebou ťahá kus zrkadla, ktoré mávali naše babičky v skrini na vnútornej strane dverí. Na jej mieste sa balím rovno do skrine a mám kufor so zrkadlom v jednom. Nemôžem vynechať Kláru, pri praní vyzlečie celú rodinu, aby neostalo nič nevypraté, takže sa často stáva, že v sobotu o druhej poobede sú už všetci v pyžamách. Pri praní posteľnej bielizne cestou zo spálne k práčke ňou utrie ešte každú poličku od prachu. Snáď používa kvalitnú aviváž a celý byt im potom vonia ako jarný vánok, alebo levanduľová záhrada. Čo si môžu len predstavovať, keďže nikam nemôžu, pretože sú už v pyžamách.
Potešila ma však jedna vec: genderová rovnováha. Chlapi sú rovnako trafení ako my ženy. Roman nedovolí svojej žene vykladať z umývačky malé lyžičky, pretože ho ide šľak trafiť, keď ich do šuflíka nahádže jednu rúčkou dole, druhú rúčkou hore. Počuj, Romanova žena, byť tebou, tak hádžem hlava nehlava do linky aj taniere a poháre a do skrine jeho košele a tričká a máš fajront. Nech si to skladá sám, pán Monk. Kolega v práci zas musí mať rádio aj termostat nastavený len na čísle, ktoré je nepárne. Takže ak máte radi teplúčko tak na dvadsať stupňov, musíte sa rozhodnúť, či máte radi teplúčko na devätnásť, alebo dvadsaťjeden. No a Marek, ten vždy vypne mikrovlnu sekundu pred koncom, pretože neznáša pípanie oznamujúce koniec. Vraj sa cíti pod tlakom, že mikrovlnka od neho chce, aby ju okamžite, ale okamžite otvoril. A chlapi samozrejme nebudú nikdy nič robiť pod tlakom. Tak už na žiadneho netlačím ani ja. Snáď si ma všimne skôr, ako sa mi rozletia dvierka a vypípam ho.
Moji milí, ďakujem! Mne sa tak uľavilo! Zistiť, že v tom nie som sama. Že takýchto skoro-bláznov ako som ja, je na svete plno. Že každý z nás je tak trošku po svojom šibnutý. Hneď mi je lepšie. A kto je normálny, nech prvý hodí kameňom. Nemusím sa vôbec báť, že dostanem šutrom do hlavy.
#NormálniĽudiaRobiaNenormálneVeci #ExistujeNejakáTabuľkaNormálnosti? Foto: #Wineatte