Keď mal Ján Kraus vo svojej show ako hosťa Vendulu Pizingerovú, (České Maryshky poznajú, pre slovenské Maryshky: manželka zosnulého skladateľa Karla Svobodu. Tři oříšky pro Popelku. Na na na nana… nóóó, už viete.) povedal jej, že je príkladom dnešnej emancipácie žien. Za manžela má o šestnásť rokov mladšieho muža a vo veku štyridsaťosem rokov čaká dieťa. Keď to môžu muži, prečo by nemohli aj ženy. Akože ok, beriem, že toto sú veľké dôkazy emancipácie, ale ak by si Honzík myslel, že najväčšie, tak to by vedel o ženskom živote asi toľko, ako ja o vzduchom odpruženej vidlici na pánskom bicykli. Takže riť Paľovu! Najväčší dôkaz ženskej emancipácie je, keď sa žena vyberie na dovolenku sama.
Nebudeme si klamať, ja som skôr malá žena, ako super žena, takže som to hneď nerozbalila vo veľkom, ale začala v menšom merítku: wellness víkend a ja sama. Nemusíte na mňa ľútostivo pozerať, mám kamarátky, ale keby som celý život čakala, kým Zuza bude mať čas, Eva povolenie od manžela a Klára jeden víkend bez Tinder rande, nikam by som sa nedostala. Tak som sa nas*rala, pardon: odhodlala a jela metelesku blesku.
Balenie mi trvalo dvadsať minút. Šak čo mi v tom lese asi tak bude treba. Z toho pätnásť minút som venovala baleniu cestovných fľaštičiek vína, dvoch balíkov cigariet (tretiu som dokúpila na benzínke pri Humpolci) a čelovej baterky. Jeden nikdy nevie. Dnešné bio-zeno-fengshui-a-iný-bullshit rezorty vám kľudne môžu zakázať vypaľovať si zobák na terase s vínom v ruke. Radšej som sa pripravila na scenár nočnej bojovky: tma, les, sama ďaleko od hotela, fľašočka v ruke, poťahujúc odsmogovanými pľúcami slimku na tajňáka.
Na recepciu som dorazila po krásnych troch hodinách jazdy, ktorá mala trvať hodinu a pol. Kto má príliš kľudný život, nech si teraz v lete skúsi D1 medzi Prahou a Brnom. Už pri Chodove vás trafí šľak. (No a nemám toľko chlastať!) Takže na tej recepcii som sa snažila vyzerať ako rezort, štvorhviezdičkovo. Aj tričko Ralph Lauren Polo som si pre túto príležitosť obliekla. (Šak na ňom nie je vidno, že je z Antalye.) Lenže tri hodiny v aute po noci, keď sme s kolegami vyhrali hospodský kvíz a samozrejme to oslávili, boli skutočne náročné. S coca colou v ruke som sa oprela o pult na recepcii. Skoro ako kámoška Julie Roberts v Pretty Woman, keď za ňou prišla na návštevu do hotela. Aj ja som, ako ona, dychom zahmlila celý pult, len som už neponúkala svoje služby okolo stojacím geriatrickým hosťom. Colu som položila hneď do výhľadu totálne vyzenovanej a životom naplnenej recepčnej. V tom mi to došlo! Veď som vo wellness rezorte nie v mekáči, čo ak sa tu cola ani nemôže piť? „Prepáčte, len som sa potrebovala osviežiť po ceste,“ mlela som niečo ako vysvetlenie, aby mi kvôli tekutej chémií ako pomstu nedala izbu hneď vedľa výťahu. „Jo, to vidím,“ doteraz nechápem odkiaľ ten zvuk vyšiel, pretože pani recepčná vyzerala, že len tak hibernuje. Ináč, to musím začať aplikovať aj ja vo svojej práci. Na izbe som pochopila ako to myslela. Celý predok bieleho trička zliaty od goliera po pás hnedou colou. Debilné panely na D1čke.
Nasledujúce ráno som absolvovala prvú hodinu cvičenia. Snažila som sa vylepšiť si svoj obrázok po incidente s colou. Čo myslíte? Nie, nepodarilo sa. Pred tým, než som vošla po cvičení do sprchy, som rozmýšľala, ako je možné, že legíny, ktoré som zo seba stiahla, nie sú naruby. No nemohli ani byť. Lebo ja som ich mala naruby celú hodinu na cvičení. S ďalšími dvadsiatimi ľuďmi v miestnosti. Takže všetci videli na visačke nielen moju konfekčnú veľkosť, ale aj to, že som ich kúpila s dvadsať percentnou zľavou.
Polovica víkendu za mnou a ja namiesto pokoja duše som mala nerv hlavy. Tak to nie, to sa musí zmeniť. Vybrala som sa na prechádzku po okolí. Poznám to len z počutia, že všetci sa chodia ukľudniť do lesa. Ja do chladničky. Z ničoho nič som narazila na akési špeci kamene. Vraj meditačné. Písali na tabuli pre neznalcov. Rozumej: mňa. Vraj sa stačí postaviť na stredový kameň, sedem minút pozerať na juh a bude vám zoslaná sila, ktorú váš život potrebuje. Lenže ako som mala vedieť, kde je juh? Ja? Ktorá celý život nevie, kde je sever? Tak som tam proste stále sedem minút otočená na jednu stranu, potom sedem na druhú, až som sa pootáčala na všetky štyri strany. Krásnych dvadsaťosem minút ja sama na kameni. Keď som zliezla, bol za mnou rad ďalších čakateliek dlhší ako za komáčov v Tuzexe na rifle. A viete, čo sa stalo, keď som po tých dlhých minútach otvorila oči? Z čista jasna zásah, znamenie z neba. Vedľa mňa sa z ničoho nič pásli štyri kone. Tak ešte málo koňov som doteraz stretla v živote?!
Na cvičenie som sa vykašlala hneď nasledujúci deň, pretože keď pani inštruktorka zahlásila, že kto si pri ľahu na bruchu nedokáže dať hlavu na zem, kvôli veľkým prsiam, má si ju podložiť dekou. Akože toto je čo za vtip? Ja ak by som chcela, tak si hlavu dokážem dať aj do brázdy po traktore a žiadne cicky mi v tom nezabránia. A na prednášku o ajurvéde som sa vykašlala tiež. Podľa nej by sme mali vstávať ideálne medzi štvrtou a šiestou hodinou ráno. Vraj to tak robia všetci úspešní ľudia. V mojom prípade je dosť často úspech sa do tej postele medzi štvrtou a šiestou ráno vôbec dostať. Myslím tým inej ako mojej, samozrejme.
Aby ste si ale nemysleli, že som totálny asociál, ktorý sa nechal zavrieť sám so sebou niekde v lese, musím vás opraviť, že som si tam dokonca našla aj kámošku. Celý víkend som jej rozprávala o koňovi, ktorý sa po prvom rande nikdy viac neozval. Aj o tom druhom, ktorý mal okrem mňa ďalšie dve, a tak ďalej, a tak ďalej. Ona pozorne počúvala a jediné, čo povedala, bolo „mama“. Táto moja kámoška sa volala Ema, mala dva roky a všetko, čo som jej hovorila ja, už určite poznala z rozprávania svojej mamy.
Ďalší krok vo vlastnej emancipácií som úspešne pokorila. Keď ste na dovolenke sama, nemá vám kto povedať, že ste sa zaprasili colou, ani že vám zo zadku trčí desaťcentimetrová biela visačka, ani ten spálený chrbát vám nikto nenamaže, ale aj tak to považujem za jeden z najkrajších víkendov, keď si uvedomíte, čo všetko vlastne sama dokážete. A nielen že to prežijete, ale vy si to aj užijete. Mimochodom, už mám zabookovaný ďalší víkend. A Boh vás chráň, že sa tam niektorá objavíte!
#DomaNičNevysedíš #SamaNieOsamelá #NeubudloZoMňa #FotoNieWineatte #PretoTakáNaPrd