Dobrého veľa nebýva. To vysvetľuje, prečo mám len stošesťdesiatštyri centimetrov. Podľa mňa je to takto správne. Pretože je vždy lepšie dať si tu a tam krémeš ako sa naraz utopiť v mede. Malé dávky v pravidelných intervaloch sú oveľa príjemnejšie ako veľké množstvo naraz. Môžem potvrdiť s vínom. Každý deň jeden pohár prospieva môjmu zdraviu, áno, aj psychickému, kdežto po fľaši vína za večer sa liečim tri dni a navyše sa správam ako mentál. Týmto sa ospravedlňujem všetkým mojim ex, ktorí minulú sobotu odo mňa dostali správu. O druhej ráno. Trošku sa oslavovalo, no čo?! A presne rovnako je to s komplimentami. Dostať občas malý kompliment má oveľa väčšiu hodnotu, ako keď denne počúvate, aká ste dokonalá. Väčšinou je to taktika niekoho, kto vám toto omieľa pár týždňov bez prestávky a zrazu z ničoho nič prestane dvíhať telefón. Menej je viac. Aj keď čo sa týka napríklad takých topánok, viac je proste viac.
Blbečka, ktorý vás postaví chválami na piedestál a potom doň nabúra, presne ako ja pri cúvaní v Prokopskom údolí (Akože to bol čí nápad zalievať pouličné lampy do betónového podstavca?! Vidím lampu, cúvam. Senzory si skoro vykričali hlasivky ako Marika Gombitová. Už viem prečo.), tak takého vôbec nepotrebujete. Ale potrebujete zázračnú babičku, ktorá za sebou ťahá tašku na kolieskach, čím zaberie celý chodník práve vo chvíli, keď sa ponáhľate k autu a do práce. „Já mít takové nohy, tak je neschovávám v autě.“ Chvíľu mi trvalo pochopiť, že hovorí o mne, pretože moje nohy boli v rodine familiárne vždy nazývané „tyčinky“. Takže keď mi raz mama pred bytovkou povedala, aby som si nezlomila „tie svoje tyčinky“, susedov malý syn sa rozplakal, že chce tyčinky. „Tak sa jej zahryzni do nohy.“ Babička mala pravdu, fakt sú celkom na zjedenie. Domov som v ten deň išla pešo.
Úplne nečakane som dostala ďalší kompliment. Po otcovi som zdedila tri veci. Jasné, čakáte, že to bude dom, zlatá tehlička a originál Van Goghových Slnečníc. No prd makový! Zdedila som po ňom zuby, povahu a prsia. Za to prvé som mu celkom vďačná, za to druhé a tretie som vytočená na Mendela, pretože nechápem ako ten hrach krížil, keďže tieto dve veci by sa mali vždy dediť len po mame. A tak sa stalo, že sa ma raz jeden fešný Košičan spýtal, či mám urobenú plastiku pŕs? Tiež ste vyprskli kávu na monitor? Ja som úplne rovnako vyprskla víno, ktoré som práve pila. Dodnes mám na stene v spálni fľak. Ach, krásne spomienky! Navyše som sa ešte poobzerala po miestnosti, či je tam niekto iný okrem nás dvoch, pretože som nemohla uveriť, že by moje „bez-čiapky-na-dvojčatá-neexistujúce“ prsia vyzerali ako urobené plastickým chirurgom. Podľa neho áno. A on mal dobrý vkus. To môžem potvrdiť, keďže z koncertu odchádzal so mnou. Odvtedy si občas pri spomínanom pravidelnom pohári vína poviem Bohoušovu vetu z filmu Dědictví: „Tož chlapi, na kozy!“
Keď som išla celá zvyrážkovaná k doktorovi, ukľudnil ma, že cez rúško to nie je vidieť, ale za to je vidieť, že mám pekné mihalnice. A čašník, ktorý bol celý večer odporný ako chipsy s príchuťou octu, mi povedal, že pekne voniam. Ak niektoré ženy tvrdia, že nie sú stavebnica, aby ich iní rozoberali, ja tvrdím, že som stavebnica. A kľudne ma skladajte. Po kúskoch. Každý nech si vyberie, aký sa mu práve páči. Jeden farebný list tiež nerobí jeseň krásnou. Ale keď sa ich pospája dohromady veľa rôznych farieb a tvarov, ako dieliky stavebnice, alebo puzzle, až vtedy je konečný výsledok nádherný. A ak náhodou nenájdem chlapa, ktorý by mi všetky tieto komplimenty dával, budem si tých chlapov musieť nájsť viac. Jeden za všetkých? To by bola škoda. Radšej všetci za jednu krásnu Maryshu.
#DielikyTvoriaDielo #PoKvapkách #Apravidelne Foto: #Wineatte