Áno, situácia nie je smiešna. Ale keby sme sa prestali smiať už úplne, až potom by to bolo smutné. Máme to teraz všetci rovnako. Je úplne jedno, či ste boli v Taliansku, nakázal vám to zamestnávateľ, Pellegrini s Babišom, alebo vaša ohľaduplnosť. Sme doma. Podobne ako pri behu na päť kilometrov tam, kde iní ešte len začínajú, ja väčšinou končím. A v tomto prípade je to opäť tak. Štrnásťdňovú karanténu mám za sebou. Zdravá pred tým, aj po tom. Zo strachu, že by po mňa ako po „rizikovú“ prišla sanitka a z nej vystúpil Dustin Hoffman v oranžovom skafandri s pleksisklom na ksichte, som dva týždne takmer nevyšla z bytu. Ale zavrieť starú dievku samú samučkú doma medzi štyri steny… no hrabalo mi kvalitne:

DEŇ 1: Parááááda! Budík nastaviť na 8:50, na deviatu byť pripojená na počítači a to všetko stále v pyžame a v posteli. Pustiť youtube s dlhým mixom pesničiek, aby sa komp nedal do spiacej polohy a ja presne v zmienenej polohe ešte ďalšiu hodinu. Môcť tak zarábať spánkom, do roka som bohatšia ako Onassis s Leošom Marešom dohromady.

DEŇ 2: Budík zas 8:50. Nájsť iné hudobné video. Prebúdzať sa s podmazom „Hallelujah“, pôvodne slaďák, dnes najhranejšia pohrebná pesnička, obklopená tmou za zavretými očami, ma fakt trošku vyľakalo. Po sto vybavených mailoch som z postele vyliezla, až keď dávali v telke Sama Doma a Rosamundu Pilcherovú.

DEŇ 3: Celé dni pracujem. Nemám prestávky, keďže sa nikto nerozpráva so mnou a s nikým sa nevykecávam ja. Nemám ani šancu ísť do kuchynky na kávu a zabiť tam dvadsať minút. Trikrát denne. Pretože v kuchynke som hneď, ako natiahnem ľavú ruku. Vďakabohu za Rosamunde.

DEŇ 4: Mňa nezabije Covid, mňa zabije robota. V živote som nepracovala NERUŠENE osem hodín tri dni v kuse. Už sa teším  na Rosamunde. Sex v meste je blbosť. Pilcherová vie, čo je život. Žeby som začala doma cvičiť? Ešte len štvrtý deň a už mám tak blbé nápady.

DEŇ 5: Začala som upratovať. Zmakla som celý byt. Za dvadsať minút. A to som si ešte dala slimku, len aby som natiahla čas. Tak takto to nepôjde. V Sama Doma radia aktivity rozdeliť do viacero dní. Ako som len mohla bez tohto programu vôbec žiť?!

DEŇ 6: Vyupratovala som celý botník. Našla som tam náhradné opätky a päťstovku. Teším sa ako keby som vyhrala prvú cenu v súťaží Gazdinka Roka v kategórií Sam(a)ostatná Žena. Zajtra príborník. Čo nájdem tam? Fľaša bieleho by bola super. Včera jedna padla.

DEŇ 7: Ježišmárijajozefe, čo ja dnes budem robiť?! Pracovať musím menej, lebo ma to zabije. Upratovať tiež, lebo od nudy do konca ďalšieho týždňa sa zabijem ja sama. Dva roky lyžujem v bielych nohaviciach. Riť mám na nich hnedú. Od triesok z kadejakej drevenej lavičky v bare na svahu. Pomôže len pinzeta. O tri hodiny neskôr gate čisté, ale čo s ďalšími zvyšnými dvanástimi hodinami?! Chardonnay niekto? Aha, izolačka. Tak nič, aspoň mi viac zvýši.

DEŇ 8: Po ôsmich dňoch som si umyla vlasy, namaľovala sa a pekne sa obliekla. Musela som. Kamarátka ma kontrolovala cez videohovory, či už nevyzerám ako hráči NHL, keď sú vo víťaznej sérií o Stanley Cup. Idem vyniesť kôš. Pešo, aby ma niekto neobvinil, že som kontaminovala výťah a po tme. Keď na ulici nie sú ľudia, len šľapky a kriminálnici. Po ceste do bytu si všimnem, že mám na dverách nalepené „Nekŕmiť“. Suseda ma zmysel pre humor.

DEŇ 9: Mám výčitky, že som išla s košom. Spočiatku ma táto tajná akcia bavila. Cítila som sa ako dôležitý svedok pod vládnou ochranou, ktorý funguje len v utajení. Mala som sedieť doma. Ale ak by som ďalších sedem dní nevyhodila do smetiaka kuracie kosti v mojom koši, začalo by to páchnuť najprv v byte, potom na chodbe a suseda by určite po troch dňoch zavolala koronera. Prepadla by som sa od hanby mať v byte chlapa a nemať oholené nohy.

DEŇ 10: Nohy. Tak tie som si neholila tak dlho, že byť v rozprávke o princeznej zavretej vo veži, už si z chlpov na nohách môžem upliesť lano a spustiť sa z okna. Idem sa oholiť, veď aj tak sa z toho okna nemôžem spustiť.

DEŇ 11: Plačem. Pri Rosamunde. Prečo ja nemám taký talent na písanie ako ona?! Je dokonalá. Na maily odpovedám okamžite. Už mi dvakrát volala šéfka, či som v poriadku. Že sa jej zdám nejaká iná, divná. Oblečenie v skrini mám vyskladané jak origami a podľa youtube sa učím poskladať perinu do tvaru páva ako vo Four Seasons.

DEŇ 12: Umyla som mop. Ak mop umýva podlahu, kto umyje mop? Čo by som ešte upratala? Mušle! Zbieram ich už desať rokov na každej dovolenke. Každú som zvlášť odprášila. Potom umyla. Potom usušila. A naaranžovala naspäť. Prišla som na to, že ich mám presne tridsaťsedem. Sú ešte len dve hodiny poobede. Zoberiem to celé ešte raz studenou vodou, aby sa leskli. Stále je ešte len päť hodín.

DEŇ 13: Šéfka mi povedala, že mám spomaliť s mailami. Na kolegov to hádže blbé svetlo. Tak guglim ako sa pečie chlieb. Nuda jak sviňa. Toto by mi mohlo zabrať aj dvanásť hodín. Podľa návodu sa má kvásku dať meno, ktoré je v kalendári v deň, keď ho urobím. Dnes je Kazimíra. „Kašli na to, aj tak raňajkuješ slimky,“ počujem sa nahlas. Áno, posledné dni sa rozprávam sama so sebou.

DEŇ 14: Podľa Sama Doma varím „česnečku“. (Šéfka mi prikázala dnes nepracovať.) Polievka z pár strúčikov cesnaku, dvoch zemiakov a majoránky?! Lacnejšie jedlo snáď ani neexistuje! Bože, vďaka ti za tento náučný pobyt doma. Koľko peňazí sa mi teraz zvýši na Chardonnay!

Zvládla som to ja, zvládnete to aj vy. Budem úprimná, v pondelok som sa do práce tešila ako nikdy. Prišla som s úsmevom a nadšením. Šťastná, že tam môžem byť. Práve v ten deň sa rozdeľovali bonusy. A tie sa väčšinou dávajú tým, ktorí majú zo svojej práce radosť, či? Všetko zlé sa na dobré obráti. Vždy.

#ÚsmevProsím Foto:#Wineatte