Bojím sa. Samozrejme, každý človek sa niečoho bojí. Ja sa však bojím strašne. Hoci sa mi nikdy nič zlé nestalo, môj strach je väčší ako ego Donadla Trumpa. Nastáva moment verejného priznania: Ja, Maryshka, sa šialene bojím lyžovať!

Neviem popísať prečo, nemám na to žiaden dôvod, ale je to tak. Hoci to skúšam v duchu rád Eleanory Rooseveltovej, podľa ktorej by sme každý deň mali urobiť jednu vec, ktorá nám naháňa strach, pritom ja to skúšam už piaty rok a nielen jeden deň, stále mi to je riť Paľovu platné.

Minulý týždeň znovu. Znovu to isté miesto. Znovu ten istý svah. Vedela som presne, čo ma čaká, čo budem robiť a kde. Úplne ako „reálnych ľudí“ v programe Súdna sieň. Napriek tomu som celú noc nespala a ráno takmer nestihla prvú lanovku. Mimochodom, to je veľký lyžiarsky amaterizmus nestihnúť prvý manchester na svahu. Je to horšie ako keby ste si na Holešovickej tržnici kúpili fejkovú Gucci kabelku. S jedným „c“.

Na svahu predo mnou biela smrť, za mnou medvede. Kamaráti už dávno dole na lanovke a ja som furt hľadala správnu pozíciu, aby sa mi neskrížili lyže, keď sa konečne pohnem. Oči sa mi od strachu krížili už na chalupe, keď som si ešte len obúvala lyžiarky. Hlavne nech nikto na mne nepozná, že sa bojím. Ako v džungli. Ukážeš strach, si mŕtva. Tak som sa pohla. Pomaly. Idem. Preniesť váhu na vonkajšiu nohu, urobiť oblúčik… vonkajšia noha nič, spolupráca nulová, oblúčik necháme na inokedy. Veď sa dá pekne zošmýkať na druhú stranu kopca, tam sa otočiť v hlbšom snehu a to isté absolvovať na opačnú stranu. Kamaráti presvišťali druhý krát. Ide mi to! Sme na tom rovnako. Tiež mám za sebou druhú. Otočku.

Najhoršie na každom svahu sú ľudia. Vlhovej a Ledeckej sa frajeruje, keď sú na celej zjazdovke len s vlajočkami. Chcela by som ich vidieť robiť oblúčiky s ďalšou tisíckou ľudí na kopci. To sa furt treba niekomu uhýnať. Furt na niekoho dávať pozor, aby som ho nezmangľovala (v mojom prípade len pri páde, samozrejme). Furt hady šiestich malých Rakúšanov cez celú šírku zjazdovky. Vlastne, tí ma celkom bavili. Nenápadne som sa na nich pripojila, a keď oni išli podľa inštruktora „reeecht“, išla som aj ja, a keď oni išli „liiiinks“, ja tiež. Len ma, smradi mali, nepočkali dole na lanovke.

Úspešne som zlyžovala celý svah až k lanovke. Čo na tom, že už bol skoro obed, a že sa pri mne zastavili traja starší Taliani. Vraj, či to nechcem zlyžovať s nimi, že mi pomôžu. Mne a pomáhať? Prečo preboha? Veď ja sa kochám krásnou krajinou, ktorá je belostne čistá ako keby ju vyupratovala Monika z Priateľov. Medzitým okolo mňa presvišťali dve Slovenky. Začula som ich konverzáciu: „Videla si ako strašne tamtá lyžuje?“ Takže moja pekná, poviem ti len dve veci: to, že si v Taliansku ešte neznamená, že ti tu nikto nerozumie a možno neviem lyžovať, ale ty určite nemáš osemtisíc sledovateľov na blogu! A kľudne ti to poviem aj do očí. Keď ťa doženiem. Raz. Možno. Dokonca si myslím, že ani môj štýl nebol najhorší. Pluhovala som naširoko koľko mi to len gate dovolili. Len som sa občas skontrolovala, či som si nerozprdla švíky na zadku od širokouhlého rozkročenia. Aj kamarát ma pochválil. Vraj štýl môjho lyžovania je „Maryshkin štandard rokmi sa nemeniaci“. Rybacia treska je tiež už štyridsať rokov stále rovnaká a aj tak ju všetci milujeme.

Na svahu strach, na lanovke panika. Či sa zatvorí sama, alebo to mám urobiť ja? Či sa na konci otvorí sama, alebo sa budem voziť dookola ako na retiazkovom kolotoči? Či je vyhrievaná, alebo som sa už „pototo“ do nohavíc, sedím si vo vlastnom „viete-čo“ , a preto je mi teplo na riť? (Keď sa pose*ieš normálne tak to môže byť salmonela. A keď na lanovke, tak je to slalomela?) Prvý deň des, druhý deň hrôza, tretí deň jeden Aperol, jedno Bombardino, jedna hruškovica a strach zrazu nikde. Účel svätí prostriedky. A my katolícki Slováci uctievame všetko, čo je sväté.

Neprišla som na to, prečo mám z lyžovania strach. Ani na to, prečo ma to napriek strachu neskutočne baví. Síce som neprekonala strach z pádu, ale za to som si to užívala. Čo také strašné by sa mi asi mohlo stať, keby som sa tam niekde rozpľaskla? Carrie zo Sex v meste sa tiež strepala na prehliadke Dolce & Gabbana. Neostala tam ležať, dvihla sa a pokračovala ďalej. „Protože když skuteční lidi v živote upadnou, zase se zvednou a jdou dál.“ Presne! Tak by som sa otrepala, dohľadala vybité zuby, nahodila naspäť vyhodené koleno a išla ďalej. Pretože v strede kopca by som aj tak nemohla ostať. Navždy. Keď to píšem, cítim takú jemnú „seba-hrdosť“. Že som neostala na chate, že som tam každý deň vyliezla, že som každý deň trošku viac a viac zrýchľovala, že ma môj vlastný strach nepripravil o krásny životný zážitok. Presne ako povedal kámoš Mandela: „Odvážny človek nie je taký, čo nepociťuje strach, ale taký, ktorý strach porazí!” Asi si kúpim Fidorku. Ako medailu za odvahu. Zlatú.

#EšteSomNevyhrala #AleBojujem #AdrenalínovýŠport #Doslova