Čo najhoršie sa vám môže stať na vlastnej narodeninovej párty? Že sa ráno zobudíte a nepamätáte si… dokedy ste flámovali? Ale vaša hlava a žalúdok vám trochu niečo pripomínajú? Tak toto to určite nie je. Pretože akonáhle vám prví odpadlíci povedia, že išli spať, keď ste vy ešte len skákali s balónmi na Gottovu „Lady Karneval“ viete, že vy ste išli spať najskôr o dve hodiny po „tančí v bílých kamaších, je můj pán“. A dúfate, že tentokrát bez „vchází do mě hřích nepoznán“. (Alebo dúfate v opak. Každý podľa seba.) Úplne najhoršie, čo sa vám ráno po narodeninovej párty môže stať je, že si začnete spomínať na darčeky, ktoré ste dostali. A to je teda hrôza! Hoci napíšete na pozvánku, že darčeky nechcete, pretože všetko, čo si dokážete kúpiť sama, si kúpite a to, čo si nedokážete kúpiť vy, vám nekúpi ani nikto iný, odignorujú vás ako celé Slovensko od Popradu po Záhorskú Ves mäkčeň v mäkkom „L“. Medzi sklenenými soškami, maľovanými obrazmi a aku-vrtačkou sa vyníma jeden konkrétny darček, z ktorého máte paniku len pri pohľade na voucher – dve lekcie bežkovania s inštruktorom a videorozborom.
Pre mňa?! Mestskú šelmu, ktorej kožúšok patrí jedine do betónovej džungle?! Dva mesiace som sa tomu bránila! Viac nešlo. Chcela by som vám len povedať, že presne ako existuje rodičovská kontrola internetu, tak existuje aj kamarátska kontrola darčekov: „Obraz ti už visí? Kde máš tu sošku odo mňa? Už si bola na kurze?“. Naliala som si víno, dala tri slimky a zavolala inštruktorovi Pepovi: „Už se na vás těším!“ „To vás veľmi rýchlo prejde.“ „Říkali mi, že uvidím něco, co jsem ještě v živote neviděl.“ Pepa už ale videl skutočne všetko! Patrí do teamu najväčších českých kapacít v bežkovaní, cestuje s nimi po celom svete a videl aj toho Venezuelčana na majstrovstvách vo Fínsku, ktorý stal na bežkách prvýkrát v živote a jeho video obletelo celý svet. Ale Pepa ešte nevidel mňa!
„Pojďte, trochu si vás prohlídnu.“ Chválabohu! Konečne sa na mňa nejaký chlap pozrie! Starí paprdovia by už o mňa ani bicykel neopreli, pre nich som príliš stará a pre mladých zajačikov naopak ešte príliš mladá. Vďaka Pepovi už nie som neviditeľná! A nech sa pozerá, šak som meškala štvrť hodiny preto, lebo som ani za frasa nedokázala namaľovať ľavú očnú linku presne rovnako ako pravú. Keď to je s videorozborom a skončím na youtube hneď za Venezuelčanom, nech aspoň vyzerám dobre. Tiež dúfam, že elektronickú tužku použije Pepa rozumne. Na dokreslenie pŕs. Akýchkoľvek. Lebo akékoľvek sú vždy väčšie ako moje. Aj pani laborantka od mamografu to potvrdí. Naposledy sme sa tam obidve „naťahovali“. Doslova.
“Sundejte si jednu běžku.“ Aaa, tak v tom bol problém! K bežkovaniu stačí jedna lyža! Ja rula sa trápila celé tie roky s dvoma. „Odhoďte hůlky a pojďte za mnou.“ No a som v prdeli! Dohrabala som sa na kopček jak vojaci od Stalingradu, aby mi Pepa povedal, že ideme nacvičovať rovnováhu, takže sa mám spustiť na jednej bežke a bez palíc dole kopcom. Čistý blázon! Čo som ja Nepela s Harapesom v ružovom prevedení, aby som tu lietala dole kopcom na jednej nohe ako holubička v Garmisch-Partenkirchene?! Jedine ak by „hlúposť nadnášala“. Za 45 minút som bola spotená jak družbovia pri čardáši na východniarskej svadbe v strede augusta. Ešteže očné linky boli vodoodolné. Ja na kašu, Pepa v švungu: „A teď si vemte hůlky a zkusíme soupaž.“ So čo? Už na základke som cvičila vždy vzadu, pretože môj karfiol v dutine lebečnej nebol schopný pojať, čo je to „upažiť, vzpažiť, pripažiť“. Vysvitlo, že už nebudem používať nohy, ale budem sa odrážať len rukami. Veď jasné, nohy mi už odpálil a ešte stále chýbalo 15 minút do konca hodiny. Domov pôjdem autobusom a po auto prídem o týždeň, keď začnem jemne hýbať rukami a nohami.
Z nejakého mylného dôvodu si pán Pepa povedal, že by som už mala zvládnuť ruky a nohy dohromady a dovolil mi ich oboje používať naraz. „Já jsem věděl, že mě překvapíte,“ oblial ma pocit pýchy a cítila som, že ma ide požiadať, aby som sa pridala do reprezentačného teamu ako náhradníčka za Davidovú, alebo Kuzminovovú, „tohle jsem už léta neviděl. Vždyť vy dáváte pravou ruku vpřed s pravou nohou a levou ruku s levou nohou, ne na střídačku!“ Tak to sa asi pos*al v kine, nie?! Čo to trepe?! Veď to ani nie je fyziologicky možné! Rozbehla som sa vpred, ak sa to dá tak nazvať, sledovala svoje ruky a nohy a ono to SKUTOČNE bolo tak. Bežkovala som ako Terminátor. Ako náhle som si to uvedomila a začala som striedať pravú a ľavú, skončila som pod smrekom. „No vidíte, hezky, už tam byla i autokorekce.“
Kým som nestretla pána inštruktora Pepu, môj život nemal dostatočnú kvalitu. Pepa ho zmenil od základov. Doteraz som sa pohybovala svojím životom úplne nesprávne. Pravá, pravá a ľavá, ľavá. Ak som sa až v štyridsiatke naučila toto, čo sa naučím v päťdesiatke? Správne rozprávať? Milovať? Uvidíme. Ale kamarátom pred ďalšou narodeninovou párty radšej poviem, že chcem ako darček Gucci kabelku. Pre istotu. Aby som sa nedajbože nedozvedela, že toho neviem viac.
#BuďSomPravá #AleboĽavá #NeviemHraťNaObeStrany Foto: #Wineatte